BOHÁČ A LAZÁR

Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!‘ No Abrahám povedal: ‚Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik čo ako by chcel nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.‘ Tu povedal: ‚Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.‘ Abrahám mu odpovedal: ‚Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.‘ Ale on vravel: ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘ Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘“ (Lk 16,19-31)

Podobne ako podobenstvo o márnotratnom synovi by si zaslúžilo skôr názov podobenstvo o milosrdnom Otcovi, tak aj podobenstvo o boháčovi a Lazárovi by si skôr zaslúžilo názov podobenstvo o piatich bratoch. Lebo v skutočnosti o týchto v podobenstve najviac ide – v konečnom dôsledku oni sú vyzvaní Abrahámom, aby sa pred zatratením uchránili prebudením sa z ľahostajnosti.

Bedárova postava ako jediná z Ježišových podobenstiev má meno. Lazár má svoj pôvod v slove Eliezer a znamená „Boh pomáha“. V Lazárovom mene je zdôraznené, že Boh je jeho najväčším pomocníkom.

Boháč z podobenstva v niektorých rysoch pripomína Herodesa, o ktorom hovorí Písmo, že sa nádherne obliekal (Sk 12,21), usporadúval hostiny (Mk 6,21) a nechával sa prehlasovať za boha (Sk 12,22).

Jedna z tradícií nám zachovala predstavu, že boháčom z Ježišovho podobenstva bol v skutočnosti veľkňaz Annáš, ktorý mal päť synov. Všetci jeho piati synovia (ako i Annášov zať Kajfáš a vnuk Matej), sa postupne vystriedali v úlohe veľkňaza. V skutočnosti teda Ježiš, keď hovorí podobenstvo o boháčovi a Lazárovi, ho podľa tejto legendy adresuje bohatej rodine veľkňaza Annáša, len mierne pozmeňuje reálie – synov nahradzuje bratmi.

Dnes sa väčšina biblistov zhoduje v tom, že toto podobenstvo nepochádza priamo z úst Ježiša. Lukáš ho prevzal pravdepodobne z rabínskej literatúry a tá ho zasa prevzala z egyptských bájok. (V evanjeliách je veľa viet a príbehov, ktoré autor evanjelia prisudzuje Ježišovi – i keď on ich reálne nepovedal, ale korešpondujú s jeho učením. Takto prvotná cirkevná obec cez osobu pisateľa evanjelia reagovala na aktuálny problém, ktorý sa v Cirkvi vyskytol a ktorý bolo treba riešiť.)

Príbeh nie je v žiadnom prípade odsúdením bohatých ľudí a vyzdvihnutím chudobných – akoby k zatrateniu stačilo byť bohatým a ku spáse by stačilo byť chudobným. Veď aj Abrahám, ktorý sa vo večnosti zhovára s boháčom, bol na zemi veľmi bohatým človekom a tu je Abrahámovo lono obrazom neba.

Preto obmedziť toto podobenstvo len na to, že treba si všímať chudobných a domnievať sa, že pravidelným príspevkom na charitu alebo vhodením mince bezdomovcovi si zaslúžim večnú spásu, je veľkým omylom.

Myšlienka milosrdenstva a súcitu s chudobnými je nesporne tiež obsiahnutá v tomto príbehu, ale nie je jeho ťažiskom. Ťažisko podobenstva je v jeho závere a je ním veta „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.“ Inými slovami je tu vyjadrená predovšetkým NEVYHNUTNOSŤ POČÚVAŤ BOŽIE SLOVO.

Je dosť možné, že boháč z podobenstva tiež patril k „hlboko veriacim“. Že navštevoval chrám, modlil sa, ale bol ľahostajný a nevšímavý k požiadavkám Božieho slova. Konkrétne zanedbal lásku k blížnym.

Je až zarážajúce, za akú samozrejmosť považujeme väčšina kresťanov skutočnosť, že nečítame Písmo a ani sa ním nezaoberáme. Venujeme mu omnoho menšiu pozornosť ako televízii alebo novinkám zo sveta. Ak dnes vidíme povrchný náboženský život mnohých veriacich, je to do veľkej miery aj dôsledok nedostatočného prístupu k Biblii. Je potrebné, aby sme vrátili Svätému Písmu jeho miesto v súkromí, v biblických skupinkách i v liturgii.

Na záver si všimnime ešte postavu Lazára. Božie kráľovstvo istotne nezískal tým, že len bezmocne ležal pred bránami bohatých, čakajúc na pomoc od iných. Jeho príbeh je veľmi podobný starozákonnému Jóbovi a my sa môžeme domnievať, že aj Lazár patril medzi tých veľkých trpiteľov ľudstva, ktorí svoje utrpenie prijali ako prejav Božej vôle so svojím životom. Lazár bol teda človekom skutočnej viery, ktorý ju osvedčil v ohni veľkého utrpenia a hmotnej biedy. Nebol ale spasený pre svoju chudobu či celkovú núdzu, v akej žil, ale predovšetkým pre svoju vieru, s akou prijímal svoje utrpenie.

Benedikt XVI. si všíma nápadnú podobnosť medzi Lazárom, ktorý leží pred boháčovou bránou a tajomstvom Ježiša, ktorý „trpel za bránou“ (Hebr 13,12). Lazárovo telo je pokryté vredmi, Ježišovo telo je plné rán a krvi. Jeho ranami sme my, ľudia, uzdravení. K Lazárovým ranám prichádzajú psi a lížu mu rany. Psi v židovskej mentalite znamenajú pohanov. Tí v ranej Cirkvi - na rozdiel od členov vyvoleného židovského národa - prichádzali k spasiteľným ranám Krista a čerpali z nich silu.

Ježiš, Ukrižovaný a Zmŕtvychvstalý, je pravý Lazár, posledný zo všetkých. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno. (Flp 2,9)

(zdroje: Aleš Opatrný, Stůl Slova, Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Lukáše, Samuel Štefan Osuský, Galéria postáv Novej Zmluvy, Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský)  

v v v

            V podobenstve boháč žiada od Abraháma znamenie, ktorým by boli jeho žijúci bratia upozornení na realitu zatratenia. Aj my neraz žiadame znamenie – „Bože, ak chceš, aby sme ti verili a viedli svoj život podľa slov Písma, musíš byť k nám jasnejší. Urob niečo, čím nám potvrdíš, že existuješ a že tvoje Slovo je naozaj pravda.“

            Požiadavka znamenia sa vinie celým evanjeliom. Ani zázrak však nepomôže človeku, ktorého srdce je zatvrdnuté.

            Vo vlaku, ktorý smeroval do Lúrd, sedel francúzsky spisovateľ Émile Zola (1840-1902). Bola tam aj jedna ťažko chorá žena. Bola v terminálnom štádiu tuberkulózy. Lekári jej nedávali nijakú šancu.

            Keď ju Zola videl, povedal: „Pokiaľ sa táto žena uzdraví, uverím, že Boh jestvuje.“

            Došli do Lúrd. Chorých privádzali k prameňom a ponárali ich do nich. Lekári neodporúčali, aby tak učinili so ženou, ktorá umierala v dôsledku tuberkulózy. Vážila iba dvadsaťštyri kíl. Iba na jej veľké naliehanie tak urobili. Zola bol pri tom. Keď ju ponorili a modlili sa, umierajúca sa zrazu cítila lepšie. Jej prípad patrí k nemalému počtu cirkevne uznaných zázračných uzdravení v Lurdoch.

            Zola, ktorý to videl na vlastné oči, v tej chvíli plakal od dojatia. Ale k Bohu ho to nepriviedlo. Práve naopak - to, čo zažil, v ňom ešte viac prehĺbilo odmietanie Boha. Po návrate do Paríža napísal román Lurdy, v ktorom prichádzajúcich chorých vykreslil ako hysterikov. Uzdravenie ženy chorej na tuberkulózu vylíčil ako vzorový príklad „pseudouzdravenia“ a čoskoro ju vo svojej knihe nechal zomrieť. Pritom ona žila zdravá ešte ďalších dvadsaťosem rokov.

v v v

To najväčšie z tajomnej štruktúry Božieho konania lepšie pochopia jednoduchí než tí, ktorí s pomocou tisícorakých kategórií a rozmanitého intelektuálneho aparátu ohmatávajú každý detail a nič veľkého ich už neohromí.                                                                                                                      Benedikt XVI.

Ak budeme raz pre niečo súdení, bude to v prvom rade pre duchovnú vinu, že sme počas života nechceli pochopiť ani seba, ani druhých najhlbším pohľadom pravdy.                                Gilbert Keith Chesterton